O Ivett...   alebo „Duša v hline“

Mária Šmihulová

 

Tvárnosť hliny, jej dostupnosť a všade prítomnosť podnecovala človeka k tvorivej činnosti a výtvarnému vyjadrovaniu od praveku. Predmety z nepálenej, neskôr pálenej hliny patria medzi najstaršie kultúrne a umelecké prejavy ľudstva. Všetko, čo vzniklo z pálenej hliny, nazývame keramika.

Môj vzťah ku keramike ako k umeniu bol vlažný. Snáď aj preto, že dejiny umenia sa zapodievali v prvom rade maliarstvom, architektúrou, sem-tam sochárstvom. Keramika predstavovala pre mňa niečo ľudové, dekoratívne, úžitkové a hlavne opakujúce sa. Povrchný záujem o keramiku pretrvával u mňa až dovtedy, kým som sa, asi pred šestnástimi rokmi, nestretla s keramickou tvorbou, mladej, talentovanej slovenskej výtvarníčky Ivett Axamitovej.

Priznám sa, že bolo to vtedy moje prvé stretnutie s moderným keramickým dielom, na ktoré som sa dívala s údivom a o ktorom sa na prvý pohľad nedalo nič iné povedať – len nádherné, očarujúce –  „stillo bello“ krásny štýl. Prvýkrát som sa stretla, okrem voľných keramických plastík a úžitkovej keramiky, aj s keramickými obrazmi, ktoré boli vytvorené technikou asambláže (skladaním a vlepovaním výtvarne spracovaných kúskov keramiky do obrazu). Keramické kompozície ponúkali poéziu, duchaplnosť, spoznanú životnú múdrosť, pravdu, interpretovanú s láskavým humorom... 

Ponúkali všetko to, čo má obsahovať a ako má vyzerať hodnotné umelecké dielo. S dokonalou harmóniou farieb a tvarov, s hudbou, v ktorej muzikant bravúrne, s obrovským citom dotiahne a vyhrá každý tón. Neprekvapilo ma, že táto tvorba uchvátila aj známu muzikologičku Etelku Čársku, lebo Axamitovej dynamické, asymetricky zvlnené línie, mali v sebe rytmus a skrytú melódiu. Vhodne a striedmo použité „pozlátka“ v obrazoch, i v priestorových dielach, dodávali keramike Ivett Axamitovej vznešenosť akoby jej tvorkyňa nevyšla z modranskej dielne, ale priamo z francúzskeho Sèvres – z prestížnych umeleckých manufaktúr Ľudovíta XV. a v súčasnej dobe, po dvesto päťdesiatich rokoch ponúka novodobé, inteligentné, hlboko mysliace, preduchovnené „tretie rokoko“. 

Ivett vytiahla keramiku z kuchyne do paláca. Povýšila ju do stavu „šľachtického“. Preto smelo do signujúcej značky svojej tvorby vložila kráľovskú korunku, ako pečať exkluzívnej umeleckej hodnoty jej diela. V 90-tych rokoch minulého storočia, si to už mohla dovoliť.

Mohla so svojim dielom slobodne koketovať a spĺňať si svoj sen dievčaťa túžiaceho po láske, po nehe, po dobrote, po svojom princovi. Mohla naplno vo svojej tvorbe vyjadriť svoje kresťanské cítenie a vieru v Boha. Niektoré jej plastiky, asambláže boli vyslovene určené pre svätostánky a stali sa súčasťou ich výzdoby.

Pri príležitosti jej výstavy v máji v roku 2000 som o nej a jej tvorbe v krátkosti napísala: 

Ivett Axamitová hľadá hlbší zmysel svojej tvorby. Hľadá spätosť, harmóniu medzi prírodou a človekom, medzi človekom a Bohom. Na umelecké stvárnenie si zvolila ten najprirodzenejší materiál - zem – hlinu (nakoniec, všetci sme z nej stvorení).

S hlinou je dokonale zrastená. Rozpráva sa s ňou cez prsty a odovzdáva jej každý záchvev svojho tela. Prevteľuje do nej svoju dušu. Niekedy utrápenú, no nadovšetko milujúcu. Väčšinou tvorí intuitívne – položí ruky na hlinu, ako mág, a vtedy z nej vytryskne nápad, ktorý končí v romantických figurálnych kompozíciach, v subtilných tvaroch, v čarovnom farebnom trblietaní...

Odvtedy po dnešok, v období dvanástich rokov, Ivett Axamitová prešla mnohými životnými premenami spolu so svojim dielom, lebo to je nerozlučne späté s osudom svojho tvorcu.

Vydala sa, za manželom do Topoľčian presťahovala i svoj ateliér a porodila dieťa.

S jej dielom i s ňou som sa potom stretávala už len sporadicky. Dopočula som sa, že sa v umení pohráva i s inými technikami: maľuje na plátno a na sklo...

Áno, u umelcoch, v ich cítení sa to stáva, že zrazu zavrhnú to, čo ich predtým uspokojovalo a tešilo a zač­nú hľadať, objavovať v sebe i v okolí niečo iné, nové. Je to výsledok ich sústavného tvorivého nepokoja. Z čisto ženského hľadiska som Ivett chápala. Hľadala jednoduchší a ľahší spôsob pre svoje umelecké vyjadrovanie, lebo práca s hlinou je fyzicky i technicky veľmi náročná. Jej diela vytvorené technikou maľovania na sklo, s ktorými som sa mala možnosť stretnúť, boli ako vždy axamitovsky krásne, axamitovsky precítené, no chýbala mi v nich úžasná axamitovska plastickosť a odovzdanosť, ktorú dokáže dať autorka jedine do hliny. Preto ma potešila správa, že Ivett Axamitová sa vracia ku hline a najnovšiu výstavu, ktorej prezentáciu jej ponúkli v priestoroch Galérie Sala Terrena v Prezidentskom paláci, vytvorí výlučne z tohto materiálu.

Táto výstava je jej malým keramickým – hlineným comeback-om. Od počiatku jej prípravy mala jasný, premyslený koncept a myšlienku. Čo najkrajšie, najpríťažlivejšie predviesť svoje umenie. Rozhodla sa pre majestátnejšiu formu, pre tvorbu rozmernejších diel, ktoré by sa mohli nazvať aj keramickými sochami. Nechala sa inšpirovať niektorými svojimi drobnejšími plastikami vytvorenými v minulosti, aby teraz ich myšlienku v odlišnej polohe umocnila. Voľnejšie figurálne kompozície modelovala s hravosťou a s neobyčajným zmylom pre tvar, pohyb a farebné dotvorenie, ako je to pre ňu príznačné. Vo svojej predstavivosti sa nechala unášať prírodnou krásou a mám trochu pocit, že aj krásnou rokokovou výzdobou galérie v Prezidentskom paláci, lebo jej diela sú do tohto priestoru „priam stvorené“.

Niektoré jej voľné plastiky majú aj úžitkovú funkciu: svietniky, vázy, misy... Sú dotvorené plastickými figurálnymi motívmi, kvetmi, anjelmi, ktoré spájajú autorkinu túžbu priamo s nebom, s nekonečnom, lebo až tam umenie siaha. Jej výstava je „malé divadlo“, v ktorom hrajú vyfantazírované bytosti, bláznivý šašo, ktorý pravdu vypovedá s ironickým výsmechom... 

V každom diele z jej výstavnej kolekcie, či už v reliéfnych asamblážach alebo plastikách pulzuje život, napätie, ľudské zážitky, príbehy, pocity radosti, sklamania a nad týmto všetkým dominuje kríž – ako memento, ako symbol najväčšieho životného tajomstva: „Prečo sme tu a prečo musíme odísť“. Krista na kríži, v jeho utrpení, stvárnila jemne, ako to dokáže len žena. Pripomína mi zraneného motýľa. Kedysi som sa zamýšľala prečo sa Ivett Axamitová, mladé, atraktívne dievča, zaoberá týmito vážnymi životnými témami? Pochopila som to až keď som ju navštívila. Pred jej rodným domom, v Ivanke pre Dunaji, v ktorom žila a tvorila, stál a stojí kamenný kríž (vraj od nepamäti). Pochopila som, že kríž je najprirodzenejšou súčasťou jej bytia. Kríž a Krista na ňom, určite od mala, považovala za svojho strážcu a ochráncu. Stojí pri nej i v jej mystickom tvorivom vytržení , aby do diela spolu so svojim precítením, vložila aj Jeho posolstvo nekonečného dobra a lásky. 

Niektorí znalci umenia prirovnávajú štýl Ivett Axamitovej k viedenskej secesii, iní prirovnávajú jej asambláže k byzantským mozaikám vyskladaných z keramických kamienkov, ďalší vidia v jej dielach závan antiky... Vynikajúci hudobný skladateľ, pri preberaní ocenenia za svoju tvorbu, s pokorou poznamenal, že to, za čo ho oceňujú, tu už všetko dávno niekde bolo. On sa len snažil to pozbierať, pretaviť svojimi pocitmi, svojim srdcom, svojou dušou, svojim talentom a tak vytvoriť niečo nové – svoju vlastnú hudbu, svoj vlastný štýl. Takto je to aj s výtvarnou tvorbou, takto vznikol i veľmi príťažlivý, brilantne vypracovaný, osobitý výtvarný štýl Ivett Axamitovej. Výstava jej diel je prezentáciou vysokej umeleckej profesionality a zároveň i špičkovej slovenskej keramickej tvorby.

 Mária Šmihulová, máj 2012