Poézia na skle

Miloš Bubán

 

Rád si spomínam na jeden z mnohých príjemných večerov v ateliéri Ivett Axamitovej v Ivánke pri Dunaji. Sedíme pri krbe, z ktorého sála príjemné roztápajúce teplo a plameň farby poľného maku silne rozpaľuje krv v tele a rozpúšťa ako obrodná kyselina všetku negatívnu energiu na svete. V tom sa zvrtne reč popri iných početných témach, o ktorých priatelia neraz debatujú, aj na reinkarnáciu. Ja sa smejem, že som bol v Egypte asi taký malý Sinuhe, lekár a liečiteľ. Ivett sa na tom schuti zasmeje a potmehúdsky s odrazom ohňa v očiach si vtipne predstavuje, ako by ona zasa mohla byť v čase dávnom pradávnom súčasťou umeleckého tímu mocného faraóna. Zdobila nielen jeho sály, ale svojím dielom spríjemňovala ľuďom plynúci čas života. A možno sa poznáme a rozumieme si vlastne už odvtedy...

Teraz, keď pozerám na jej tvorbu zo skla, príbehy na skle, životné rozprávky s dobrým aj zlým koncom, napadne mi nechtiac jedna veľká spojitosť. Akoby Ivett mimovoľne vyjadrila sediac pri krbe, prečo má rada oheň a sklo. Symbolické. Sklo bolo objavené okolo roku 3 000 pred Kristom práve v Egypte. A oheň? Veď ten je neodmysliteľnou súčasťou jej tvorivej činnosti.

Ale odhliadnuc od našej reinkarnácie, pri pohľade do výkladového slovníka pri slove sklo nájdeme, že sa jedná o homogénnu amorfnú, izotropnú, priehľadnú, pevnú a krehkú látku v metastabilnom stave, ktorá vzniká ochladzovaním taveniny. Je to biologicky neaktívny materiál. Ale pozor, je to veľký omyl. Podla mňa to bol neaktívny materiál iba dovtedy, kým nespoznal Ivett. Odvtedy aj ja vďaka tejto krehkej žene poznám sklo ako živý materiál. Keď sklo prejde jej rukami, začne vyjadrovať city, túžby, vášeň, lásku, ale aj smútok, žiaľ, pokoru i krehkú dušu človeka. Ivetkine sklo je osobité a neopakovateľné, lebo jej vlastnou výpoveďou sa jej darí písať na sklo poéziu a nedovolí sklo využívať iba na prózu. Dokáže namaľovať pocity človeka, neraz aj tie najhlbšie, ktoré mnohí často úpenlivo strážia. Ivett sa s nimi nebojí podeliť s priateľmi, rodinou i širokou verejnosťou.

A tak Ivett  píše do skla jeden verš za druhým. Rýmuje a tvorí básnické zbierky zo skla. Sú čisté a priehľadné, jedinečné a v temnote smutných dní sa na tom skle ľahko smútok láme na tisíc kúskov, čriepkov plných nehy, bez trápenia a žiaľu. Ale ak treba, vie aj porezať, zaťať do duše, prebudiť z letargie, prerezať pupočnú šnúru smútku a čiernych spomienok i minulosti. Jej tvorba zo skla je veľké sklenené srdce, ktoré pravidelne a zdravo pulzuje a vyhýba sa puknutiu. Modlím sa a prosím anjela, aby nedoplatilo nikdy na svoju krehkosť.